Školský zápisníček: O sebaspytovaní

Autor: Michaela Macejková | 3.12.2020 o 23:31 | Karma článku: 1,05 | Prečítané:  144x

Spytovať sa dá kohokoľvek, ale seba samého sa často pýtame ako poslednej osoby. Niekedy je fajn pustiť sa do takejto výživnej konverzácie.

            Niekedy – a ty dobre vieš kedy – je oveľa ťažšie spýtať sa samej seba ako druhých. A rovnako je oveľa ťažšie byť k sebe úprimná, než povedať pravdu – takú horkú, čo zabehne a škriabe v hrdle – niekomu inému a tváriť sa pri tom blahosklonne a dobrotivo. Možno pravda ani nie je vždy dobrotivá, čo ty vieš. A možno ani dobru neslúži. Premieľaš v hlave tieto dva abstraktné pojmy a snažíš sa nájsť medzi nimi súvislosť. Jediné, čo vieš, je to, že jej musíš čeliť každý deň. Odtlačenej do tvárí, ktoré ju nevedia skryť pre niečo také ako ľútosť alebo súcit. A povieš si – je to dobré. Ako Stvoriteľ. Je to dobré, lebo ty by si zrejme mala so sebou súcit, aspoň by si sa snažila, bojovala by si oň. A nakoniec by si sa v ňom aj tak utopila. Tá súvislosť ťa zachraňuje, pretože nutne potrebuješ súvislosti, akoby to boli škrupinky, ktoré ťa držia pokope. A ty si len krehký oriešok, ktorý ľahko podľahne hladnej zveri.

            Vždy keď sa vyprázdni trieda (a niekedy odrátavaš minúty, aby sa už zatvorili dvere za poslednou taškou veľkou ako svet), vyleje sa zvláštne, hučiace ticho, ktoré vie byť neodbytné, a ty v ňom plávaš. I keď si nikdy nebola dobrá plavkyňa. A potom sa z neho začínajú vynárať útržky prežitého dňa. Ako priesvitné medúzy, ktoré sa okolo teba len tak mihnú. A občas vedia aj popŕhliť. Niekedy sú to len nekonkrétne zvuky či pohyby, niekedy však celkom jasné výraze tváre, slová, celé dialógy. Akoby si sa stala režisérom, ktorý si spätne prezerá nakrútený materiál a analyzuje ho. A aj keď to niekedy bolí (lebo predsa sa na každej scéne nadrel a každú považoval za vrchol geniality), musí byť kritický. Neskutočne ho štve, že sa mu niektoré zábery nepodarili, ale nakoniec musí uznať, že opäť narazil na vlastné nedostatky a potkýna sa o ne.

            Pozeráš sa na svoje palce na nohách a predstavuješ si ich doudierané do krvi od toľkých potknutí. Chce to kvalitnú obuv. Ale našťastie máš vždy chuť kráčať ďalej. Vždy si bola tak trochu tvrdohlavá. A v tých chvíľach hučiaceho ticha sa ti tvrdohlavosť niekedy neskutočne zíde. Pýtaš sa seba samej, či si reagovala správne v každej situácii, či si použila správne slová, čo si mohla urobiť inak. No v skutočnosti tieto otázky na teba útočia z tých pohľadov, ktoré sa okolo teba stále vznášajú. Hneď vieš, že si niečo prepískla, že si možno bola až príliš prísna (aká si chcela byť spravodlivá a zahrala sa na nestranného sudcu, a pritom stratila obe strany), príliš unáhlená, málo empatická... A potom sa na chvíľu zarazíš pod ťarchou otázky, či by si sa mala hanbiť. Hanbiť sa sama pred sebou je veľmi, veľmi ponižujúce. No niekedy aj smerodajné. Pretože táto vnútorná pitva ti odhaľuje mnoho z hlboko skrytých vecí, ktoré si si azda ani neuvedomovala, trčali zabudnuté v spleti tvojich orgánov, no žili z teba a včlenili sa do tvojho organizmu. Zrazu vidíš, ako ťa môže ovplyvňovať niečo neviditeľné. Ako to môže byť tebou. Ty a tvoje neviditeľné súčasti. A znova si povieš – je to dobré. Hej, pokazila si pár záberov. Ale stále môžeš zachrániť výsledný film. Aby to nebol prepadák.

            A tak sa učíš klásť si tie správne otázky. Učia ťa to decká. Nechutne úprimné. A tá úprimnosť je nákazlivá. Našťastie sa ti veľmi páči slovo sebaspytovanie. Spytovať sa samej seba. Niečoho v sebe. A sama si odpovedať, lebo nikto iný to za teba neurobí. Chvála vlastnej nedokonalosti.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Komentár Zuzany Kepplovej

Takto sa to robí, do psej matere! (komentár)

Ak ostatný skríning niekomu pomohol, boli to starostovia a primátori.

Režisér Vinterberg pre SME: Film Chľast ma po smrti dcéry zachránil

Vyrastal medzi hipisákmi, tí mu dovolili všetko.


Už ste čítali?